Mám v svojom okolí množstvo ľudí, ktorí sa venujú športu. Chodia plávať, behať, kilometre zdolávajú na bicykloch, hrajú hokej, nohejbal. Vždy ma volajú so sebou. Zdvorilostne prijímam pozvanie z času na čas, ale tieto aktivity mi nič nehovoria. Neprichádzam domov oddýchnutý, ale naopak nutne potrebujem po týchto činnostiach oddýchnuť ja. Aby som nekazil partiu tak sa obetujem.
- Evidentne teda nie som vhodným typom pre tento druh relaxu.
Mám ale za suseda jedného starého pána, ktorý celé roky zásobuje moju rodinu rybami. Sám ich nikdy neje a tak rozdáva svoje úlovky v sezóne veru každý deň susedom. Je vášnivým rybárom.
Jedného dňa sa vybral tiež na rybačku a jeho manželka ostala doma. Stalo sa zrazu to, že jej sestre bývajúcej v inom meste sa priťažilo a bola nútená odcestovať. Pre svojho manžela nechala kľúče u nás. Nikdy si ich totiž so sebou nebrával na rybačku. Všetko by bolo v poriadku, keby sme sa neboli aj my chystali ďalší deň preč na akúsi rodinnú oslavu. Dať kľúče od cudzieho bytu iným susedom sme sa neodvážili a tak som bol nútený sadnúť do auta a vybrať sa za susedom, aby som mu kľúče odovzdal.
Na šťastie som z jeho rozprávanie dokonale poznal miesto kam chodieva. Našiel so ho ľahko. Slniečko nádherne zapadalo, vtáčiky prenádherne koncertovali a orchester dopĺňali „cvrčkovia“.
Nedalo mi neprisadnúť si na breh a nehľadieť na tu krásu vôkol. Nerozprávali sme veľa – iba sme spokojne s prižmúrenými očami oddychovali. V tej chvíli som pochopil, že toto je ten jediný správny relax pre mňa. Sused chytil aj malé rybičky, ktoré späť oslobodil a nechal ich plávať ďalej. Dve väčšie si dal do vedierka vedľa seba. Pri odchode mi ich podaroval.
- Tak sa zrodila moja láska k rybačke. Od tohto dňa sme trávili víkendy spolu. Dodnes nie som skutočným rybárom iba rybárom pozorovateľom. Prichádzam domov nabitý energiou a chuťou žiť.